Prečo je každá prekážka v skutočnosti dar
Premýšľam nad otázkou, ktorú mi položil môj kamarát minulý týždeň: "Prečo sa mi zdá, že keď prekonám jednu prekážku, hneď sa objaví ďalšia? Je to normálne, alebo robím niečo zle?" Možno si veľa z Vás kladie túto otázku. Možno práve teraz bojujete z pocitom, že život nie je fér. Je to nekonečná séria testov, kde nie je priestor na oddych. Možno počúvate hlasy okolo seba, ktoré šepkajú: "Vzdaj to. Nie je to pre Teba. Strácaš čas."
Dovoľte mi povedať Vám niečo, čo som sa naučil po rokoch padania a vstávania: "Prekážky nie sú trest. Sú školou, ktorá Vás posilní."
Všetci sme vyrástli na rozprávkach, v ktorých hlavní hrdinovia vždy prekonávajú prekážky a potom sa im žije šťastne až do smrti. Táto vízia vytvorila v našich hlavách nebezpečnú predstavu o tom, že keď už raz vyhrajeme, tak budete mať pokoj do konca života. Realita je však úplne iná. Je to nepretržitá cesta, v ktorej Vám život prináša stále nové výzvy. A viete čo? To je presne to, čo nás robí silnejšími.
Predstavte si, že by ste celý život chodili len po rovnej ceste. Vaše nohy by boli slabé, Vaše srdce by nebolo trénované, Vaša myseľ by bola nepripravená na zmeny. Práve kopce a údolia formujú našu odolnosť.
Pochybovači, ktorí Vás len brzdia
Určite ste počuli rôzne vety typu ako napr.: "Nikdy sa ti to nepodarí." alebo "Už si to skúšal predtým a nevyšlo Ti to.", "Pozri sa realisticky na veci.", či "Nie si na to dosť dobrý."
Tieto vety poznáme všetci. Niekedy ich počujeme od ostatných, niekedy si ich hovoríme sami sebe. Ale premýšľali ste niekedy nad tým, prečo ľudia okolo nás často pochybujú o našich snoch? Pochybovači nie sú zlí ľudia. Väčšinou sú to ľudia, ktorí sa sami báli riskovať. Keď vidia ako sa niekto snaží dosiahnuť úspech a ide si svojou cestou, ktorou oni nikdy neprešli, ich vlastné nezrealizované sny sa prebúdzajú. A to bolí. Je jednoduchšie povedať "to sa nedá", ako čeliť vlastným obavám.
Rozumiem im. Ale zároveň si uvedomujem jednu vec: Ich strach nie je môj strach. Ich limity nie sú moje limity.
Prečo to nevzdať, aj keď sa zdá, že prekážky nikdy nekončia
Treba si uvedomiť podstatnú vec. Problém nie je v tom, že prekážky prichádzajú. Problém je v tom, že očakávame, že prídu. A keď prišli, tak sme na nich pripravení. Každá prekážka nás dokáže naučiť niečo, a preto sme pripravení na ďalšiu úroveň.
Uveďme si príklad takých prekážok: Muž v štyridsiatke sa rozhodol, že sa naučí hrať na gitare. Priatelia sa mu smiali: "Nie je už neskoro na takéto veci?" prvé týždne boli pre neho pekelné. Prsty ho boleli, nedokázal zahrať ani jednoduchú melódiu. Každý deň zdolával nové prekážky – raz to boli akordy, inokedy rytmus, potom zase ladenie nástroja. Boľavé prsty ho naučili správne držanie. Zlý rytmus ho nútil cvičiť a byť trpezlivý. Nepodarené piesne mu ukázali, kde sú jeho slabé miesta. Po roku už hrá piesne, o ktorých sa mu pred rokom ani nesnívalo. A čo je najdôležitejšie na tom – naučil sa milovať proces učenia, nie len výsledok.
Z každej prekážky v živote sa môžete aj poučiť
Prekážky nie sú tu od toho, aby nás zničili. Sú tu, aby nám ukázali, čo sa ešte potrebujeme naučiť. Poďme si uviesť príklad, v ktorom sa dozviete, ako sa zo zlyhania dokážete poučiť. Istému podnikateľovi sa pred dvomi rokmi rozpadol biznis, na ktorom pracoval tri roky. Tento neúspech mu ukázal tri kľúčové veci:
- Nemal dostatok finančných rezerv
- Spoliehal sa príliš na jedného klienta
- Ignoroval varovné signály, lebo sa bál čeliť pravde.
Poučil sa z týchto bolestivých lekcii a dnes má oveľa lepší biznis, ktorý je oveľa stabilnejší a úspešnejší.
A čo držalo našich starých rodičov v ťažkých časoch? Možno sa riadili týmto pravidlom, ktoré ma zaujalo: Keď idete cez hmlu, nevidíte ďalej ako meter pred sebou. Ale ak idete ten jeden meter, potom vidíte ďalší meter. A potom ďalší. Nie je dôležité vidieť celú cestu. Dôležité je urobiť ten prvý krok. To je tajomstvo prekonávania nekonečných prekážok – nesústrediť sa na všetky naraz, ale len na tú, ktorá je práve pred Vami.
Chcem Vám povedať niečo, čo znie paradoxne: Čím viac rastieme, tým väčšie prekážky stretneme. A to je v poriadku. Vlastne je to znamenie, že ideme správnym smerom.
Predstavte si to takto: Keď ste mali 4 roky, tak Vaša najväčšia prekážka bola možno zaviazať si šnúrky. V desiatich rokoch to bolo riešiť matematické príklady. V dvadsiatich nájsť si prácu. V tridsiatich vybudovať kariéru. V štyridsiatich možno vychovať deti.
Prekážky nevymizli – len sa zmenili. A vždy budú prítomné vo Vašom živote, pretože vždy budeme mať priestor pre rast.
Ľudia, ktorí majú ľahký život, nie sú šťastnejší. Často sú to ľudia, ktorí sa prestali rozvíjať.
Príbeh o bambuse
V čine rastie istý druh bambusu, ktoré prvé štyri roky po zasadení takmer nevyrastie. Prvý rok pár centimetrov. Druhý rok o trochu viac. Tretí a štvrtý rok tiež len minimálny rast. Ľudia si myslia často, že je mŕtvy. Ale v piatom roku sa stane niečo neuveriteľné. Tento bambus zrazu za jeden rok vyrastie 27 metrov.
Čo sa stalo? Prvé štyri roky bambus nerástol do výšky, ale najprv si vybudovala svoje korene. Hlbokú, komplexnú sieť koreňov, ktorá dokáže uniesť 27 metrovú rastlinu.
My sme ako ten bambus. Prekážky, ktoré prekonávame dnes, sú naše korene. Často nevidíme pokrok na povrchu, ale pod zemou sa buduje základ pre našu budúcu silu.
Vo svojich ťažkých chvíľach si pripomínajte len jednú vec:
Každá osoba, ktorá dosiahla niečo významné si prešla presne cez to, čím si prechádzate aj Vy teraz.
Márie Curie čelila pochybnostiam kvôli svojmu pohlaviu vo svete vedy. Walt Disney zbankrotoval a bol vyhodený z práce pre nedostatok kreativity. J.K. Rowling bola odmietnutá dvanástimi vydavateľstvami pred tým, ako niekto publikoval Harryho Pottea.
Čo ich odlišovalo od tých, ktorí sa vzdali? Rozhodli sa, že prekážky nie sú signálom na zastavenie, ale na adaptáciu.
Ak čítate tento blog, možno práve Vy bojujete s nejakou prekážkou. Možno sa cítite unavení z toho nekonečného boja. Možno počúvate hlasy, ktoré Vám hovoria, že je čas to vzdať.
Chcem, aby ste vedeli: Nie ste sami. A nie ste slabí.
Každý človek, ktorý kedy dosiahol niečo hodnotné, mal chvíle, keď sa cítil presne tak ako Vy teraz. Rozdiel medzi tými, ktorí dosiahli svoje sny a tými, ktorí sa vzdali, nie je v talente, alebo v dobrých génoch. Rozdiel je v rozhodnutí ísť ďalej aj vtedy, keď to nedáva zmysel.
Každá prekážka je kapitola, nie koniec knihy. A viete čo je najkrajšie? Tá najlepšia kapitola sa možno ešte len chystá napísať. Takže keď sa zajtra ráno zobudíte a bude pred Vami ďalšia prekážka, usmejte sa. Povedzte si: "Aha ďalšia lekcia. Ďalšia príležitosť rásť. Ďalší krok na ceste k tomu, kým sa chcem stať."
Prekážka nie je dôvod na zastavenie. Sú pozvánkou na rast. A vy ste hodní toho rastu. Vždy ste boli.